Raabe

„Mám v triede žiaka, ktorému bola diagnostikovaná porucha učenia. Ako ho mám hodnotiť a ako známkovať? Čo mám robiť, aby nebol jednostaj sklamaný zo svojich neúspechov?“

Každý žiak s poruchami učenia, určitými príznakmi porúch, prípadne niektorými prejavmi správania, si vyžaduje od učiteľa i rodiča cielenú premyslenú starostlivosť, trpezlivosť a pomoc. Je to zväčša beh na dlhšie trate.

Zo strany učiteľa je dôležité dať dieťaťu najavo, že hodnotenie je prirodzeným ukončením každej činnosti. Je obzretím sa za seba, súhrnným pohľadom na vykonané dielo. Môžete sa so žiakom dohodnúť, že mu budete známkovať napr. písmo, rýchlosť spracovania práce (teda to, čo mu „ide“) a bude to mať osobitne oznámkované.

U dieťaťa s poruchou učenia ide o porovnanie vlastného výkonu (predtým a teraz), nie o porovnanie s výkonmi ostatných spolužiakov. Žiak s poruchami učenia sa dopracuje k svojim výkonom zväčša ťažšie ako iní spolužiaci. O to citlivejšie vníma hodnotenie svojej práce.

Nezabúdajme, že žiaka s vývinovými poruchami učenia treba v prvom rade iným spôsobom vzdelávať, až potom inak hodnotiť. Pre učiteľa je vhodné mať na pamäti zopár zlatých pravidiel:

• Dajme žiakovi možnosť zažiť úspech.
• Oceňujme jeho snahu.
• Postupujme so žiakom po malých krokoch, aby sme ho mali za čo pochváliť. Je to posilnenie jeho sebavedomia a motivácia k ďalším aktivitám.
• Malé kroky nám pomôžu včas a presnejšie identifikovať problém.
• Zo zistených chýb vychádzame pri tvorbe ďalších cvičení, s cieľom trénovať to, v čom žiak zlyháva.
• Žiak má od začiatku poznať jasné pravidlá, čo v danej úlohe sledujeme, čo v rámci jeho poruchy tolerujeme a čo nie. Je smutné počuť od žiaka, keď sa oháňa „dospeláckou“ (často nepochopenou) vetou: „Ja mám dyslexiu, mne nemôžete dať päťku.“ O to predsa nejde.
• Jednotlivé chyby a nedostatky v hodnotenej práci si vždy spolu so žiakom vysvetlíme.
• Známka nie je trest.
  

   

  Vybrané z publikácie Vzdelávanie detí s poruchami učenia a pozornosti.