Odišiel, lebo chcel liečiť bez obmedzení

Lekár po rokoch života a práce vo francúzskom exile bilancuje, čo získal a čo stratil, keď odišiel zo Slovenska a najmä zo slovenského zdravotníctva.

 Kardiológ Martin Miko má súkromnú ambulanciu vo Francúzsku a je spokojný. Získal tam kvalitné profesijné uplatnenie, zároveň však stratil blízkosť rodiny a pôvodných priateľov. Priznáva, že objatie, podanie ruky či pohladenie s rodinou cez internet nie je možné.

Pred deviatimi rokmi ste sa rozhodli zanechať kariéru lekára na Slovensku a navždy odísť do zahraničia. Čo bola posledná kvapka, ktorá rozhodla?

 Nebolo to o konkrétnej kvapke. Už ako chlapec som na dovolenkách s rodičmi vnímal, že vo vyspelejších krajinách veci fungujú lepšie ako u nás. Ten pocit som mal z Juhoslávie a neskôr po páde režimu aj z Rakúska a tiež z rôznych dokumentárnych filmov. Zdalo sa mi, že je tam čistejšie a ľudia si žijú pokojnejšie, uvoľnenejšie. Lákala ma Amerika a prekážalo mi, že sa nedalo len tak cestovať po svete, lebo na všetko boli potrebné povolenia komunistov. Naša rodina pritom bola protisocialisticky zameraná, konflikty s komunistami mali aj starí rodičia, aj rodičia.

Keď ste však vyštudovali medicínu, komunisti tu už neboli.

 Lenže túžil som aj po tom, aby v našich profesijných životoch rozhodovali v čo najväčšej miere iba medicínske poznatky. Chcel som svojim pacientom poskytovať to, čo som sa dozvedal v najlepších medicínskych knihách, teda najlepšiu možnú liečbu. A to sa, žiaľ, doma vždy nedalo. Rovnako som chcel, aby všetci odo mňa dostávali rovnako kvalitnú liečbu bez toho, aby som musel vnímať, kto je čí syn, kto je aký papaláš a kto má akú protekciu. Nemienil som byť nikomu zaviazaný, nechcel som niekomu liezť do zadku v mene akéhokoľvek profesijného postupu.

Keď ste pracovali na Slovensku, dialo sa práve toto?

 Samozrejme. Pracoval som v nemocnici v Šaci, ktorá bola spočiatku veľmi previazaná s VSŽ Košice. Bol koniec 90. rokov, časy mečiarovskej privatizácie, a zrazu sme sa tam všetci delili, pacienti aj lekári, na ľudí a akýchsi nadľudí. Kto nebol zreteľne naklonený správnej politickej strane, mal problém. O to viac sa vo mne upevňoval pocit, že by bolo dobré odísť do zahraničia. Pomohlo mi, že už počas štúdia som mal možnosť stážovať vonku, lebo práve tam som pochopil, že lekár na Západe má úplne iný status a dokáže poskytovať špičkovú liečbu bez toho, aby ho niekto obmedzoval. A keďže situácia sa rokmi nezlepšovala, prišlo rozhodnutie, že naozaj ideme preč. Francúzsko ako voľba bola náhoda.

Takže ešte pred odchodom ste zaznamenali prvú stratu – stratu ideálov.

 Presne tak, akurát som o ne neprišiel až ako lekár, strácal som ich postupne od detstva a počas štúdia. Vyvrcholilo to počas medicínskej praxe, keď som pochopil, že hoci teoreticky na to mám, v praxi na isté veci nikdy nedosiahnem. Jednoducho som nechcel byť v mene kariéry ohýbateľný a tým, čomu dnes hovoríme „náš človek“.

Keď človek odchádza z krajiny, v ktorej vyrastal, v ktorej má najbližších, vybudované kontakty a sociálne väzby, v novej krajine asi na začiatku trpí. Riešili ste pred odchodom v hlave benefity verzus náklady, respektíve nálezy a straty?

Ani nie. Uvedomoval som si, že keby sa mi vonku nepodarilo uplatniť, môžem sa vrátiť, predsa len už tu nebol socializmus, počas ktorého emigrácia znamenala prestrihnutie všetkých väzieb s domovom. Skôr som bol orientovaný na to, čo odchodom získam. Veril som, že mojím najväčším nálezom bude otvorenie nových možností a to, že v práci budem šťastný a spokojný. Pre mladého lekára je to veľmi dôležité. Mňa tá práca baví a veľmi som chcel, aby som mal možnosť robiť ju dobre. A to sa podarilo.

Veľa ste získali. Viete s odstupom času definovať, o čo všetko ste prišli?

Strát bolo viac, najbolestnejšie bolo odtrhnutie od rodiny a priateľov. Stratil som možnosť ich kedykoľvek vidieť, mať s nimi osobný kontakt, deliť sa o spomienky, súčasnosť, preberať spolu problémy aj radostné veci. Áno, existujú možnosti vidieť sa a hovoriť spolu cez internet, ale každý emigrant vám potvrdí, že osobný kontakt je nenahraditeľný. Navyše, tým, že sa v novej krajine treba zorientovať, chtiac-nechtiac začnú staré kontakty ochabovať, pričom ich postupne nahrádzajú nové. Časom sa s väčšinou starých priateľov nemáte o čom baviť, lebo každý žije úplne iný život a vytrácajú sa spoločné témy.

Prežili aspoň nejaké staré priateľstvá?

 Áno, ale je ich málo. Ešte pálčivejšia však bola strata blízkosti rodiny. Rodičia starnú, pribúdajú im choroby a človek si uvedomuje, že je od nich ďaleko a že by s nimi mal a chcel byť oveľa viac. Lenže to nejde. Predstavte si, že napríklad otca odvezú do nemocnice a vy ho nemôžete navštíviť, lebo ste od neho 1500 kilometrov. Človeka mrzí aj to, že nemôže byť v častejšom osobnom kontakte s bratom či so sestrou. V praxi sú potom všetky návštevy doma časovo nabité a obmedzené, lebo sa chcete stretnúť s každým. Ak by som mal tú stratu definovať jednou vetou, znela by takto – chýbame si. A veľmi. Straty som pritom nezaznamenal len ja, ale aj moja rodina. Mame nepadne najlepšie, že svojho syna môže objať len zriedka, že všetky deti sa rozutekali po svete. Dôsledkom je radosť z toho, že sa im darí, prepletená so smútkom. Objatie, podanie ruky či pohladenie cez videohovor nie je možné.

Cítili ste vo Francúzsku aj čosi ako bolestnú samotu?

 Veľmi výrazne. Mal som vtedy dve veľmi malé deti a manželka s nimi najskôr ostala na Slovensku. Nechceli sme riskovať sociálny experiment a presťahovať ich, kým si nevybudujem aspoň základné zázemie. Nemocnica, do ktorej som nastúpil, mi poskytla ubytovanie v internáte, pričom som mal tri mesiace na zariadenie si vlastného bývania, vybavenie poistenia, bankového účtu a ďalších potrebných vecí. Na to, aby manželka s deťmi mohli prísť za mnou, som musel začať zarábať. Prvé obdobie som mal naozaj depresívne, veď si predstavte, že ako otec ste odtrhnutý od ženy aj malých detí. Večery boli neraz veľmi smutné – sedel som v internátnej izbe a premýšľal, či som neurobil chybu. Na Slovensku som už mal totiž ako lekár predsa len vybudované nejaké zázemie, mal som byt aj rodinu. Cítil som najmä samotu, ľútosť za domovom, trápil som sa s depresívnymi stavmi.

Chýba vám niečo zo slovenského zdravotníctva, čo vnímate ako stratu?

Nie, nič mi nenapadá. Dobré zdravotníctvo znamená funkčné zdravotníctvo pre každého. Vo Francúzsku je funkčné, na Slovensku nie. Iná vec je, že samotní Francúzi bežne vyplakávajú, aké je to u nich zlé, ale len preto, že nepoznajú, aké to je inde. Ak mi tu niekto chýba, tak možno moji medicínski priatelia a učitelia, s ktorými by som sa mohol radiť, prípadne konzultovať niektoré veci. Zo samotného systému mi však určite nič nechýba.

Martin Miko (46) Narodil sa v Košiciach, vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Ako kardiológ pôsobil v nemocniciach v KošiciachŠaci, Prešove a Prahe, v roku 2010 odišiel žiť a pracovať do Francúzska. Tri roky strávil ako lekár v tamojšej nemocnici a od roku 2013 v meste Vesoul prevádzkuje súkromnú kardiologickú ambulanciu.

Zdroj: SITA (Dennik N)