Musí slovenské zdravotníctvo skolabovať?

Ako bude prípadný kolaps vyzerať? Asi sa to bude blížiť tomu, v akom stave bolo zdravotníctvo na Ukrajine v roku 2014.

Novinár Konzervatívneho denníka Postoj Lukáš Kekelák urobil s lekárom Pavlom Žúborom rozhovor, ktorý zbúral internet. Aspoň v mojej bubline si nepamätám na iný článok, ktorý by vzbudil takú odozvu.

Ani nevieme, čo chceme

Právom, ide o rozhovor, ktorý tne do živého, hovorí s hlbokou znalosťou veci o (ne) fungovaní nášho zdravotníctva, pričom svoje závery a postrehy profesor Žúbor stavia nielen na dlhej osobnej skúsenosti s fungovaním nášho zdravotníctva, ale aj na svojich dlhoročných skúsenostiach zo zahraničia, najmä z Nórska. A vyzerá to zle, horšie, ako by sme si mohli myslieť. Miestami až fatálne. Nechcem tu teraz rozoberať obsah rozhovoru, silno odporúčam prečítať si ho všetkým, ktorí to ešte neurobili. Je dlhý, ale nebudete sa nudiť, Pavol Žúbor aj Lukáš Kekelák v ňom urobili skvelú prácu, klobúk dole.

Profesor Žúbor nebol na Slovensku len radovým lekárom, riadil kliniku a radil aj ministerke zdravotníctva Kalavskej. Na žiadnom z týchto postov sa mu napriek snahe nepodarilo presadiť zmeny, ktoré považoval za potrebné. A je veľmi skeptický, čo sa týka možností zmeny. Doslova tvrdí: „Asi musí naše zdravotníctvo skolabovať, aby sa dokázalo znovu postaviť na nohy. Zreformovať sa už asi nedá. Pretože to musíte robiť neustále nejaké kompromisy všetkým aktérom v systéme. “ A dodáva, že „veď my ani nevieme, aký zdravotnícky systém chceme a čo je naším vzorom“.

Myslím, že práve tu je podstata problému. A neplatí to len pre zdravotníctvo. Ale keď sme už pri ňom, tak si dovolím povedať, že za takmer 35 rokov od pádu komunizmu sme tu mali jediného ministra, ktorý vedel, aký systém zdravotníctva chce a aké zmeny sú na zavedenie takéhoto systému potrebné. Áno, mám na mysli Rudolfa Zajaca a jeho poradcu Petra Pažitného a v tejto súvislosti nie je podstatné, či bola táto ich vízia správna alebo nie (ja si myslím, že bola). Podstatné je, že nikto iný so žiadnou inou ucelenou predstavou doteraz neprišiel.

Stav, v ktorom sa zdravotníctvo dnes nachádza, je dôsledkom práve tejto bezradnosti a tohto tápania. Zajac svoj systém nestihol dokončiť a aj to, čo zmenil, napokon zničili (najmä) Ficove vlády, ktoré prišli po roku 2006. Takže nám tu viac alebo menej spontánne na základe okamžitých nápadov, hasenia požiarov a lobistických tlakov vzniklo to, čo tak výstižne v rozhovore opísal profesor Žúbor.

On sám za jeden z rozhodujúcich problémov nepovažuje len absenciu vízie zo strany vlády a ministerstva, ale aj aktívny odpor zo strany starších lekárov. Ja by som asi skôr použil výraz „v systéme etablovaných“, aj keď uznávam, že vo väčšine prípadov ide práve o tých starších.

Systém sa bráni

Či už to budeme nazývať reforma, alebo transformácia, v zdravotníctve (ale napríklad aj v školstve) potrebujeme systémovú zmenu. A jedným z problémov systémovej zmeny je, že systém sa zmene bráni. Zvyknem tomu hovoriť aj „tyrania statusu quo“ a táto má viacero príčin. Tou prvou je, že ľudia sa vo všeobecnosti zmien obávajú, pretože averzia k riziku je prirodzená ľudská vlastnosť a každá zmena je v nejakej miere rizikom, pretože je zmenou od poznaného a známeho k nepoznanému a neznámemu.

Druhý, možno ešte dôležitejší problém je, že aj zmeny, ktoré by mali priniesť benefity väčšine (v dôsledku lepšie fungujúceho systému), berú privilégiá menšine, ktorá zo systémových deformácií profituje. Ale tá väčšina si svoje potenciálne benefity väčšinou neuvedomuje, neverí im a potom ich pre averziu k riziku odmieta, kým tá (v systéme etablovaná) menšina si je veľmi dobre vedomá, o čo by prišla, a teda aj motivovaná proti zmene bojovať.

Navyše náklady zmeny (napr. rušenie oddelení alebo celých nemocníc) môžu byť aj pre tú väčšinu zrejmé, viditeľné a okamžité, kým benefity (lepšia zdravotná starostlivosť) neisté a neviditeľné. K tomu treba ešte pripočítať nové požiadavky a nároky spojené s novým systémom a prácu navyše spojenú aj s prechodom od starého systému k tomu novému.

Ďalším dôležitým adjektívom je „systémová“ zmena. Ak systém funguje zle, nepomôžu kozmetické či čiastkové zmeny, ale len také, ktoré sú „systémové“, teda zmenia starý systém na nový. Problém čiastkových zmien či prílišných kompromisov je totiž v tom, že aj s nimi sú spojené náklady (aj tie vyššie uvedené), ale nedostavia sa výsledky v podobe lepšie fungujúceho nového systému. Takže môže ľahko platiť, že čiastkové zmeny sú horšie ako žiadne zmeny.

Takže ak majú byť zmeny zásadné a majú prekonať všetky vyššie vymenované prekážky, nemôžu byť nekonfliktné ani ľahké. To znamená, že sa určite neuskutočnia zdola, a tiež to znamená, že neprídu ani zhora, ak tam nie je dostatočné líderstvo, jasná vízia, politická vôľa a odvaha. A špeciálne pri reforme zdravotníctva (ale aj školstva a ďalších) platí, že to líderstvo, vízia, vôľa a odvaha ministrovi zdravotníctva nestačia. Ten bez podpory celej koalície a špeciálne premiéra nedokáže potrebnú zmenu presadiť. Možno ju dokáže navrhnúť, ale určite nie presadiť.

Opačným smerom

No a ak sa, uvedomiac si všetko vyššie uvedené, pozrieme na súčasnú slovenskú politickú realitu, tak je veľmi pravdepodobné, že sa vyššie citovaný záver profesora Žúbora, že „asi musí naše zdravotníctvo skolabovať, aby sa dokázalo znovu postaviť na nohy“, naplní. Len mám trochu problém predstaviť si, čo bude ten kolaps znamenať a ako bude vyzerať. Asi sa to bude blížiť tomu, v akom stave bolo zdravotníctvo na Ukrajine, keď som prišiel v roku 2014.

V zásade fungovalo tak, že ak ste mali peniaze, tak na súkromných klinikách ste našli kvalitnú zdravotnícku starostlivosť, ak ste nemali a boli ste odkázaní na tú štátnu (formálne bezplatnú), mali ste smolu. Rozdiel je však v tom, že od roku 2014 sa to na Ukrajine zmenilo výrazne k lepšiemu (a zlepšuje sa to dokonca aj teraz, v čase vojny), kým na Slovensku sa už dlho uberáme opačným s(S)merom.

Ale tá väčšina si svoje potenciálne benefity väčšinou neuvedomuje, neverí im a potom ich pre averziu k riziku odmieta, kým tá (v systéme etablovaná) menšina si je veľmi dobre vedomá, o čo by prišla, a teda aj motivovaná proti zmene bojovať.

Zdroj: SITA (Denník N)