Lekári majú novú brožúru

V rámci edície pre všeobecných lekárov vychádza aktuálne v RAABE už tretia brožúra pre rok 2016 s názvom Terapeutické monitorovanie liečiv pre všeobecných lekárov. Jej obsah korešponduje s moderným prístupom k TDM – liečiť pacienta, nie koncentrácie.

Všeobecne možno TDM definovať ako kvalifikovaný, interdisciplinárny, konziliárny servis, pri ktorom sa meria koncentrácia liečiva (príp. jeho metabolitov) v krvnej (likvorovej, slinnej) vzorke pacienta, odobratej v definovanom časovom intervale od poslednej dávky liečiva. Na základe nameraných hodnôt, pri zvážení klinického stavu chorého a s prihliadnutím na farmakokinetiku liečiva sa optimalizuje ďalšie dávkovanie lieku tak, aby jeho účinnosť a bezpečnosť bola čo najväčšia. Inými slovami, cieľom TDM je optimalizovanie dávkového režimu lieku pre chorého, t. j. veľkosti dávky lieku (pri zvolenej aplikačnej ceste) a dĺžky dávkového intervalu.

Platí zásada, že TDM výrazne znižuje nebezpečenstvo ako z predávkovania, tak aj z poddávkovania liekom, čím môže lekár vo svojom dôsledku znižovať náklady na liečbu pacienta. Aby lekári vedeli, ako na to, prichádza na knižný trh pre lekárov praktický manuál pre všeobecných lekárov – komplexný sprievodca terapeutickým monitorovaním vybraných liečiv.

Brožúra Terapeutické monitorovanie liečiv pre všeobecných lekárov:

● Obsahuje všeobecné poznatky o TDM (zásady, rozsah, možnosti klinického použitia, dôvody indikácie).
● Zameriava sa na konkrétne liečivá zo skupiny antibiotík, antiepileptík, bronchodilatancií, imunosupresív, kardiotoník a antidepresív, ktoré sa na Slovensku monitorujú.
● Prináša odborne a pritom ľahko články, ktoré majú obsah prispôsobený aktuálnym požiadavkám všeobecných lekárov.
● Vychádza ako tretí diel pokračovania edície s názvom Edičný rad pre všeobecného lekára číslo 6 na rok 2016.

TDM ako lekárska disciplína je pomerne mladá. Do začiatku sedemdesiatych rokov sa dávkové režimy liekov upravovali podľa farmakokinetických a farmakodynamických populačných modelov, použitím tzv. nomogramov. K úprave dávok dochádzalo najmä na základe koncentrácií sérového kreatinínu a odhadom jeho klírensu. Ukázalo sa však, že existuje nielen individuálna variabilita (v dôsledku rozdielnosti jednotlivcov vo vnútornej výbave — polymorfizmus), ale aj intraindividuálna variabilita (v dôsledku stavu choroby). Genetický polymorfizmus podmieňuje odlišný fenotypový prejav pri metabolizovaní liečiva, a tým jeho biologickú dostupnosť, elimináciu a následne aj dynamiku ako z hľadiska očakávaného efektu, tak z hľadiska toxicity.

Počas minulých dvadsiatich až tridsiatich rokov prešiel TDM prevratným vývojom. S vývojom vysoko validných analytických metód sa jeho klinické využitie značne rozrástlo ako v rovine kvantitatívnej, tak aj kvalitatívnej. Vývoj farmakoterapie ukázal, že populačné modely nedostatočne predpovedajú správanie liekov u individuálnych subjektov najmä pre značne interindividuálne rozdiely. Individualizácia terapie a zlepšenie kvality života sa preto stáva základom filozofie zdravotnej starostlivosti. V deväťdesiatych rokoch dochádza k zmenám v zameraní TDM od „zamerania na liek" k „zameraniu na pacientov". Podstatou moderného TDM je „liečiť pacienta, nie koncentrácie".

Viac o tejto téme nájdete v novinke, ktorá práve vychádza v RAABE.