Ondrej Lunter: Naše ambulancie musíme stále dotovať

Už niekoľko rokov ide o najaktívnejšiu župu, čo sa týka riešenia nedostatku ambulantných lekárov. Banskobystrický vyšší územný celok otvoril už dvanásť svojich ambulancií a chystá ďalšie. S akými problémami sa boria a prečo majú niektorí lekári menej výkonov, ako by mali mať, porozprával banskobystrický župan Ondrej Lunter.

Koľko máte aktuálne župných ambulancií?

V tejto chvíli ich je dvanásť. Máme ambulancie všeobecných lekárov pre deti aj dospelých. Zo špecializácií sú to pneumológia, kardiológia, nefrológia, endokrinológia a diabetológia, ako aj pediatrická gastroenterológia a pediatrická nefrológia.

Ako sa im darí ekonomicky?

Otvorene poviem, že naše ambulancie musíme stále dotovať z verejného rozpočtu. Sú tri dôvody prečo. Prvým je, že niektoré ambulancie sú stále v nábehovej krivke. Dostanú sa do pozitívnych čísel, len to chvíľu trvá. Keď máte napríklad kapitovaných pacientov v ambulanciách všeobecných lekárov, potrebujete približne dva roky, kým tie čísla nabehnú. Aj napriek tomu, že to je biele miesto, chvíľu trvá, kým si vás ľudia nájdu. S niektorými ambulanciami je to zase pre nás príležitosť vidieť do úplných útrob súčasného systému. Tak vidíme, prečo sú – aj napriek tomu, že sú vyťažené – v strate. Príklad je pneumológia. Napriek tomu, že lekárka vyšetrí v priemere osemnásť pacientov denne, a aj napriek tomu, že má tri mesiace dopredu objednaných pacientov, mesačne tvorí stratu 1 800 eur. A to je prípad aj iných ambulancií. Navyše my nevyberáme poplatky, neobchádzame zákon, ako sa to deje inde, a teda sme trvalo v strate. Zároveň vďaka tomu vidíme, ako systém funguje, že je to tichá dohoda medzi lekármi, ktorí si hľadajú cestičky, ako vyberať poplatky, ako obchádzať zákon. Pozor, ja ich za to neodsudzujem, chápem, že len hľadajú cestu, ako prežiť pri nedostatočných platbách z poisťovní. To, čo kritizujem, je, že to nemá mieru a rámec. Za posledných päť rokov je v tejto oblasti obrovská inflácia a obrovské rozdiely v rámci rovnakých špecializácií. A na druhej strane to ministerstvo zdravotníctva ticho toleruje.

Spomenuli ste tri faktory, prečo musíte dotovať vaše ambulancie, dva ste pomenovali. Čo je ten tretí dôvod?

Poviem otvorene, že sa stretávame aj s vnútornou neefektivitou. To znamená, že niektorí naši lekári to vnímajú tak, že keďže sa nemusia správať ako zodpovedné tržné subjekty, vnímajú svoju prácu ako sponzorovanú verejnú službu a majú oveľa menej výkonov, ako by mohli mať. Dávame si nejaké manažérske ciele a buď sa rozlúčime, ak ich nenaplnia, alebo ich budú musieť napĺňať. Čiže aj s týmto sa stretávame, ale to je vnútorná vec, ktorú zvládneme.

Ministerstvo zdravotníctva podľa vás netlačí na riešenie poplatkov, ale práve ono už vyše dvadsiatich rokov mešká s novým katalógom výkonov, ktorý by mal zreálniť ceny a následne platby ambulantným lekárom. Aj preto mnohé ambulancie dnes vyberajú poplatky. Nebolo by férovejšie poplatky zlegalizovať a najmä „upratať“?

To je výsostne politická otázka. Je na predstaviteľoch štátu, aby rozhodli, či máme mať spolufinancované zdravotníctvo alebo nie. Faktom je, že dnes je vo veľkej miere spolufinancované pacientom, ale je to v sivej zóne. Obchádza sa zákon, ale zároveň sa to toleruje, lebo štát to nevie dofinancovať. Za posledných päť rokov vidíme ohromnú infláciu toho, čo všetko pacient zaplatí na poplatkoch – za pekné počasie, za papučky, za úsmev. Preháňam, ale naozaj niekedy tie poplatky tak vyzerajú. Realita je taká, a ja som o tom presvedčený, že pacient platí často ďaleko viac, ako by musel, ďaleko viac, ako sú náklady aj s nejakou primeranou maržou daného výkonu. Preto je pre mňa extrémne dôležité, a je to momentálne aj mojou ústrednou témou pri komunikácii s ministerstvom zdravotníctva, aby bol zavedený nový katalóg výkonov. Som rád, že ministerstvo tlačí dopredu pilotný projekt pre päť špecializácií, pretože vtedy budeme konečne vedieť, aké sú výkony a ich adekvátne hodnotenie. A vtedy budeme vedieť, lebo dnes to nevieme, koľko čo stojí napríklad pneumológa, aké sú jeho náklady, koľko má byť jeho priemerná cena, primeraná marža. A z toho bude následne štát vedieť povedať, či to ideme plne hradiť z verejných zdrojov, z poistenia alebo z daňových príjmov a, prípadne, koľko bude platiť pacient. Lebo aj keby mal časť platiť pacient, som presvedčený, že v konečnom dôsledku by to bolo pre neho lacnejšie ako dnes, keď je obrovská inflácia.

Máte prehľad o poplatkoch vo vašom kraji?

Koncom minulého roka sme zverejnili prehľad jednotlivých poplatkov všetkých ambulancií a nemocníc, ktoré pôsobia v našom kraji. A v rámci toho si každý bude môcť porovnať, koľko stojí výkon u kardiológa vo Veľkom Krtíši, koľko v Banskej Bystrici, koľko v Žiari nad Hronom. Všetci tam uvidia aj tie často veľké rozdiely a bez nejakého vysvetlenia. Je to náročné, lebo každý poplatok sa volá inak. Ale keď ide človek do ambulancie a má zaplatiť 30 eur za administratívny poplatok, tak prečo? Čo stojí ešte 30 eur oproti tomu, čo zaplatí lekárovi poisťovňa? Preto potrebujeme katalóg výkonov, lebo nám pomôže otvoriť systém pre mladých lekárov, pretože budú mať adekvátne platby a nebudú v strate ako dnes, ale zároveň nebudú nútení ísť do sivého systému. A tiež to pomôže skorigovať dnes už veľký problém – poplatky. Je to aj príležitosť pre politikov, lebo dnes ktokoľvek povie, že ak nemáme na to, aby sme to utiahli, a je potrebné spolufinancovať, je tu katalóg výkonov a pacient má doplácať toľko a toľko. A pacient bude doplácať menej. Toto je nástroj na zlacnenie zdravotnej starostlivosti na Slovensku už dnes.

Vrátim sa k vašim ambulanciám. Aké majú počty pacientov?

Ak sa bavíme o našich ambulanciách všeobecných lekárov, sme na úrovni 5 500 ka­pitovaných pacientov. Čo sa týka výkonov, k 31. októbru 2025 sme ich mali 31-tisíc. Jedna vec sú však čísla, druhá vec ekonomika. Na dvanásť ambulancií sme tento rok doplácali zhruba 250-tisíc eur.

Na konferencii týždenníka TREND ste spomenuli, že poisťovne nedostatočne motivujú lekárov otvárať ambulancie. Akým spôsobom by mohli prilákať lekárov do regiónov?

Určite potrebujeme diferencované financovanie. To znamená, že ak je zákonná povinnosť poisťovní zabezpečiť dostupnú zdravotnú starostlivosť, tak poisťovňa musí robiť to, čo robíme dnes my. Zamýšľať sa, prečo do niektorých oblastí lekári nechcú chodiť a snažiť sa odstrániť všetky bariéry. To, čo dnes robíme my, by mali robiť oni. Ak lekárov, špeciálne do niektorých odľahlých regiónov, treba motivovať aj finančne, tak by poisťovňa mala finančnú motiváciu vytvoriť. Je to jednoduché. Preto si platíme verejné poistenie a preto je zákon postavený tak, že zdravotná poisťovňa sa má starať o zdravotnú starostlivosť. A zdravotná poisťovňa má vymýšľať nástroje, finančné aj nefinančné, ako tam tých lekárov dostať a naplniť biele miesta.

Obzvlášť, keď pre poisťovne je ambulantná starostlivosť lacnejšia ako hospitalizácie a gro zdravotnej starostlivosti sa urobí v ambulanciách.

Myslím si, že všetci aktéri – zdra­votné poisťovne, ministerstvo aj lekári – sa dostali do stavu akejsi rezignácie a akceptácie súčasného stavu. Chýba nám hnacia sila. A musí to byť politická sila, ktorá bude tlačiť na zmeny a pôjde do ťažkých kompromisov. Som presvedčený o tom, že poisťovne to chápu, no majú svoje dôvody. Musí vzniknúť nejaký konsenzus v tom, čo bude prvý, druhý a tretí krok, a aj keď to možno niekoho bude bolieť, je potrebné zobrať na seba politickú zodpovednosť a presadiť to. Pretože na každý problém, ktorý sa objaví, zareaguje nejaká lobistická skupina. Samozrejme, každý si stráži kus svojho koláča, len ide o to, že všetci sa rútime do záhuby a na konci prehrávame všetci.

Zdroj: SITA (Trend)